Vdp Milan Vrbiak

Change font size

Increase size Decrease size Revert styles to default

Rímskokatolícka cirkev

Farnosť Cabaj-Čápor

Rímskokatolícka farnosť Cabaj-Čápor

Aktuality

Liturgický kalendár
Liturgické čítania na dnes



Slovenské omše

 


Ochrana osobných údajov

 

Dozvedieť sa viac ... 


Pochod za život

 

pochod
Dozvedieť sa viac ... 


 

 

Vdp. Milan Vrbiak

 

Ďalším naším rodákom kňazom je Mgr. Milan Vrbiak.

Mladosť prežil v Cabaji, neskôr v Austrálii, študoval v Čechách, kde aj doteraz pôsobí vo farnosti Sezemice pri Pardubiciach. Tešíme sa, že sa rád vracia do svojho rodiska, aby nás Božím i svojím slovom povzbudil.

Rozhovor bol zaznamenaný v júni 2014.

 

Krátky životopis:

Narodil som sa 19. 11. 1960 v Nitre, ako štvrté dieťa Vendelínovi a Anne Vrbiakovým. Rodičia sa krátko predtým prisťahovali zo Šumavy, kde žili od skončenia 2. sv. vojny. Otec je horal z Poľsko - slovenského pomedzia a matka zo Zakarpatskej Rusi, z obce ležiacej na hraniciach s Ukrajinou. Po skončení základnej školy v Cabaji som nastúpil na Strojnícku priemyslovku v Leviciach. Dokončil som ju v sedemdesiatom deviatom. Zo základnej vojenskej služby v Kutnej Hore som bol predčasne prepustený na trvalú dovolenku s diagnózou - hypersenzitívny na vojenské prostredie. Nasledovalo striedanie  rôznych zamestnaní v priebehu troch rokov. Nakoniec som zakotvil v úpravni vody v Dvorčanskom Lese, najprv ako prevádzkový robotník, neskoršie ako vedúci vodárne. V snahe o vycestovanie do Austrálie som po rokoch znovu hľadal zamestnávateľa, ktorý by pozitívne garantoval môj návrat pred políciou pasového oddelenia a tak som sa stal členom cabajského JRD. Za podpory predsedu som zakrátko dostal povolenie k vycestovaniu ešte za totality v 89-tom roku. V Austrálii ma zastihol i čas „nežnej revolúcie“. Po návrate som predsedal KDH v obci a to malo za následok i prijatie funkcie - prednosta obce. Súčasne sme s priateľmi vybudovali v Cabaji pekáreň popri hospodárení na štvorhektárovom pozemku. Všetky tieto aktivity ma zakrátko natoľko vyčerpali, že po necelých dvoch rokoch Božím riadením som sa stal bohoslovcom na teologickom seminári v Litoměřiciach a následne v Olomouci. Vysvätený som bol v roku 2002 v Královohradeckej diecéze. V súčasnosti už jedenásty rok spravujem farnosti Sezemice, Dašice a Býšť.

 

Kedy ste počuli prvé volanie a aké bolo pre Vás rozhodovanie zasvätiť sa Bohu?

Pri spätnom pohľade sa mi javí, že Boh ma najprv volal priamo cez konkrétnych ľudí (spovedník, dôverný priateľ, mystička). Iste, že som sa vzpieral, lebo som túžil po romantickom manželstve. Až keď som prekročil hranicu 30-tich rokov, vzdor proti Božiemu volaniu výrazne oslabol. Dva roky po vyštudovaní teológie, keď som mal za sebou evanjelizačné a charitatívne snahy v dvojici s osobou, ktorú som veľmi úprimne a čisto miloval, prišla milosť, ktorá jasne ukázala, čo je mi vlastnejšie. Len vďaka nej som bol schopný následne všetko zanechať Božej prozreteľnosti. Pán ma trpezlivo čakal. Potom všetko dostalo rýchly spád. Poznal som, že mi Boh neuprel možnosť dosiahnuť šťastie podľa vlastnej túžby, ale postavil vedľa nej i to, čo mal pre mňa dopredu pripravené. On nás pozná inakšie - dokonale. Len Jeho milosťou som bol schopný rozlíšiť a odpútať sa od svojho sna a prijať novú cestu. Skutočne mi bolo odkryté, čo je v mojom prípade väčším šťastím.

 

Ktorí ľudia Vás najviac ovplyvnili?

Kňaz Marián Briška ma ako mladistvého na púti v Šaštíne zasvätil Panne Márii, páter Jozef Daško mi dal poznať silu spoločenstva Máriinho diela „Focolare“, a čas hlbokej prirodzenej lásky k žene, v ktorom som spoznal veľkorysosť Boha a cenu Jeho cesty. To všetko mi dalo vnútornú slobodu.

 

Ktoré obdobie bolo pre Vás najťažšie ?

V treťom ročníku bohosloveckej fakulty som pre zamilovanosť opustil seminár, ale v štúdiu som pokračoval ďalej. Išlo o cieľavedomé pozastavenie kňazskej formácie. To bolo obdobie, kedy som smerovanie svojho života celkom prestal riešiť s duchovnými autoritami, ale nie s Bohom. Vnútornú neistotu a tieseň som prekonával denne modlitbou dvoch až troch ružencov po sebe, kým prišlo uvoľnenie tak veľmi potrebné na študovanie.

 

Na ktoré miesto, ktoré ste navštívili rád spomínate, rád sa tam vraciate?

Litmanová a Medžugorie.

 

Ktorú časť biblie máte najradšej?

Evanjeliá.

 

Aké máte záujmy, čo rád robíte?

Som strojár a rád zváram a montujem jednoduchšie pomôcky a zariadenia v garáži, ktoré mi potom pomáhajú pri práci na majetku farnosti. Rád sa s farníkmi v nedeľu odpoludnia bicyklujem, kúpem na štrkovisku, hrám begbinkton, volejbal a šachy. Na jeseň veľa chodíme na hríby do okolitých lesov. Turisticky a plážovo sme zvládli Francúzsko, Španielsko, Holandsko a Slovensko.

 

Akú hudbu máte rád?

Spomienkovo si niekedy prehrávam Gombitovú, Modus, Žbirku alebo Pavla Hamela. Veľmi ma však v súčasnosti priťahujú liturgické spevy východu.

 

Čo je pre Vás netolerovateľné ?

Ak sa niekoho opýtate na existenciu Boha, môže povedať „som neveriaci“. Snažím sa ho v takom prípade poučiť, že je teda veriaci v Jeho neexistenciu. V poctivosti k pravde, môžeme tvrdiť iba „neviem či Boh existuje, myslím si, že nie“. Totiž neexistencia Boha dosiaľ nebola dokázaná a nie sú preto ani žiadne pevné argumenty. Neznášam, ak ten, ktorý verí v neexistenciu Boha, na otázku „prajete si aby Boh bol alebo nebol“ odpovedá: „aby nebol“. Čo ho k takej odpovedi môže viesť? Buď ho vníma ako svoje osobné zlo alebo mu je Boh prekážkou pre to, ako žije.

 

Na čo pri výchove detí nesmieme zabúdať?

Že sú rodičom Bohom zverené na čas výchovy. Rodičia sa stávajú priamymi spolupracovníkmi s Bohom, aby sa deti lásku, ktorú prijímajú, naučili tiež Božsky dávať. Malé dieťa je zrkadielkom toho, čo sa pred jeho očami deje. Väčší účinok má, keď dieťa prežíva, ako sa rodičia majú radi, než rozdelené snahy milovať dieťa, každý po svojom. Buďme opatrní na prenášanie svojich nesplnených túžob na deti. Boh má pre ne celkom originálnu cestu. Ak deťom nesprostredkujeme živú vieru, okradli sme ich o večnosť a  robíme z nich obete džungle falošných modelov šťastia. Možno, že niektorí práve v tomto do značnej miery zlyhali. Ako ďalej? Moje obrátenie a pokánie nielenže ma ospravedlňuje, ale dáva nový - pravý príklad pre doposiaľ trvajúce vzťahy. Na to, kde naše sily nestačia pozývame Božiu moc v trpezlivej modlitbe. Dnešný trend upriamuje väčšiu pozornosť rodičov na materiálne potreby detí, než na duchovné. Média odoberajú deťom vzácny čas zrenia a robia z nich konzumentov plytkých virtuálnych zážitkov, ktoré Božieho ducha vyháňajú a nahrádzajú duchom sveta.

 

V čom môžu byť farníci nápomocní svojmu kňazovi ?

Okrem kňazskej služby (evanjelizácia, výuka, vysluhovanie sviatostí, dušpastierstvo a modlitby za zverené stádo) je kňaz správcom i hmotných statkov. Určite by túto správu mohli vykonávať i laici. I v administratíve, ako je vedenie matrík, kronika, inventarizácia, je každá pomoc dobrá. Ale pred týmto všetkým nemožno zabudnúť na dôležitosť modlitby za svojho pastiera a spoluprácu v rôznych evanjelizačných aktivitách.

 

Kde čerpáte námety k svojim poučným a jasným kázňam?

Či sú dostatočne jasné a poučné neviem, ale niekedy sa mi podarí predať to podstatné. Na škole som mal rád predmety, ako je matematika, fyzika a chémia. V nich je zjavná logika. Čokoľvek poznávam, nedokážem to ľahko uložiť bez pochopenia vnútorných súvislostí. I pri poznávaní vecí duchovných, mám potrebu zostúpiť až ku koreňu daného. A pretože rád rozprávam o tom čo ma oslovuje, snažím sa to rozdať.

 

Aké vidíte rozdiely medzi cirkvami v Čechách, na Slovensku príp. v Austrálii, akí sú ľudia ?

V Čechách je účasť na bohoslužbách desatinová, ale ich viera je v tom ateistickom prostredí veľmi dobre osvedčená. Snažia sa byť kňazovi všestranne nápomocní. Myslím, že farská rodina je skutočnou rodinou vzájomnej dôvery a pomoci.

V Austrálii je blahobyt veľmi uspávacím prostriedkom pre potrebu Boha.

Na Slovensku je povzbudivá masovosť účasti na nedeľných sv. omšiach, ale osobný vzťah farár – farník je tým asi obmedzený (kňaz má menej času zdielať sa s každým jednotlivo).

 

Ako podľa Vás vníma dnešný sekularizovaný svet kresťanstvo? Je pre neho niečím oslovujúce?

Svet je veličinou  neustále sa meniacou, preto potrebuje zakotvenie, pevný oporný bod. Kto sa nekotví, je vystavený šialenému tlaku nevyspytateľných zmien. To plodí bezradnosť a beznádej.

Kto nám dnes dá nádej? Politici? Nové spoločenské, politické alebo ekonomické modely? Na to ľudia už veľmi neveria. Ale i na vieru hľadia s predsudkami. Nedokonalý človek vytvára nedokonalý prostriedok, ktorým si chce pomôcť. Ozajstná viera akoby kresťana posúvala do tragédie nenaplnených túžob vlastnej prirodzenosti. Napriek tomu ho vo svedomí sprevádza hlbokým pokojom k nádeji zmysluplného života prekračujúceho prah smrti. Naopak, tí ktorí si "nejakým Bohom" nechcú komplikovať život, nakoniec sa míľovými krokmi posúvajú k tragédii útrapného rozkladu sebaláskou.

 

A čo súčasná demokracia, kde sa rodia nové alternatívy súžitia, výchovy a posúvajú sa pôvodné morálne zásady?

Demokracia, to nie je priestor, kde môžeme slobodu zameniť za svojvôľu. Už Sokrates sa o nej vyjadril takto: "Demokratické zariadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých, a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov a cudzinci budú chcieť práva občanov , a demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie, a demokracia im to umožní. A až zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci vlastne tiahnu po pozíciách moci, vznikne tyrania horšia, než dokáže byť najhoršia monarchia alebo oligarchia.

Podľa mňa iba Teokracia - vláda Boha je riešením. A to je vidieť na prvých kresťanských spoločenstvách. Neverím v demokraciu bez morálky a  tak isto neverím ani v morálku bez viery. Viera formuje svedomie. A to nenahradí žiadna ľudská doktrína.

 

Čo si na ľuďoch najviac vážite?

Pokoru a neskrývanú hrdosť na kresťanské presvedčenie.

 

Som veľmi rada, že si dôstojný pán farár Milan Vrbiak popri všetkých povinnostiach našiel čas na úprimné zodpovedanie otázok, ktorými sa nám dal bližšie spoznať. Chceme mu pomáhať a sprevádzať ho svojimi modlitbami.

 

Pane Ježišu, daj svojmu kňazovi Milanovi silu v pastoračnej práci, do ktorej si ho zo svojej veľkej lásky povolal, aby Ti slúžil a privádzal ľudí k Tebe. Ty si mu dal moc, aby ľuďom odpúšťal hriechy tu na zemi. Nebeský Otče, keď si si ho vyvolil, aby Ti slúžil, tak mu, prosíme, pomáhaj.

Otče, daj, aby bol dobrým hlásateľom tvojho evanjelia skrze Krista nášho Pána. Amen.

 

Vyhľadávanie na stránke