Rímskokatolícka cirkev

Vdp. Štefan Bebjak

Mgr. ŠTEFAN BEBJAK sa narodil 5.2.1962 v Bánovciach nad Bebravou , ordinovaný bol 29.6.1996 v Bratislave. Po vysviacke išiel na ročný pobyt do Francúzska. Po roku 1997 odchádza na misie na Madagaskar ako páter SVD, kde pôsobí do roku 2011. Počas pôsobenia na Madagaskare spoznával život tamojších ľudí, evanjelizoval ich, vysluhoval sviatosti. Všetok svoj čas a námahu venoval práci s ľuďmi, snažil sa im vo všetkom pomáhať. Podarilo sa mu vybudovať misijnú školu, zrealizovať stavbu kostola, vybaviť ošetrovňu zariadením a liekmi, postaviť zopár studní a mnohé iné aktivity.                Po 14 rokoch pôsobenia v tropickom madagaskarskom prostredí prišiel čas na zmenu a vrátil sa na Slovensko do nitrianskej diecézy, medzi nás, do Cabaja - Čápora. Pôsobil tu dva roky ako výpomocný duchovný - vyučoval náboženstvo na obidvoch školách, spovedal, slúžil sväté omše, pomáhal pri prípravách prvoprijímajúcich detí, birmovancov, ktorým pripravil prednášky na rôzne témy, sprostredkoval nám Adopcie detí na diaľku. V rámci Roku viery organizoval nedeľné stretnutia s farníkmi, kde vysvetľoval jednotlivé články Kréda a modlitby Otčenáš. Mnohým dopomohol k tomu, aby siahli po knihe Svätého písma a čítali ho úprimne s odovzdaním a otvorením sa Bohu, ktorý jediný nás dokáže premieňať k lepšiemu. Originálne boli detské sväté omše, ktoré celebroval tak, aby deťom čo najjasnejšie priblížil Ježiša v Eucharistii a v Písme s hravosťou jemu vlastnou, často pri tom využíval názorné pomôcky, hračky.   Náš bývalý pán kaplán je človek pokojný, úprimný, rozvážny, so svojským zmyslom pre humor, každý človek je pre neho dôležitý a každému vie venovať svoj čas. Ľudia ho majú radi aj pre jeho pracovitosť, veď často s ním debatovali o práci v záhrade, pestovaní zeleniny, či o práci so včelami.

Po požehnaných dvoch rokoch, ktoré sme s ním prežívali, prišiel čas, aby na inom mieste ohlasoval Slovo Božie. Preložený bol do farnosti Trávnica, kde pôsobí ako správca farnosti.

Rozhovor bol zaznamenaný a zverejnený v obecnom časopise v apríli r.2012

Odkiaľ pochádzate, koľko máte súrodencov, čo ste študovali?

Pochádzam z Dolných Držkoviec pri Bánovciach nad Bebravou, mám päť súrodencov a všetci sú odo mňa starší. Študoval som najskôr na učňovke v bývalej Tatrovke v  Bánovciach, pretože som sa za režimu nedostal   na strednú školu pre náboženské presvedčenie. Neskôr po vojenskej službe som spravil večernú maturitu a prihlásil som sa do seminára, kde som bol prijatý v roku 1989. Neskôr som študoval v Poľsku a skončil som teológiu na Alojzianum v Bratislave, kde som bol v roku 1996 vysvätený.

Prečo ste sa chceli stať kňazom, ako sa u vás prejavilo Božie volanie, ako dozrievalo rozhodnutie stať sa kňazom?

Bol to celý proces rozhodnutí, myslím si, že išlo o to, čo má v živote nejaký zmysel, pre ktorý by sa oplatilo žiť. Nakoniec, máme len jeden život a škoda by ho bolo prežiť v niečom, čo nie je podstatné. Stretol som v živote vzácnych a obetavých kňazov. V ich živote som videl niečo ,prečo sa oplatí žiť a obetovať a čo ma inšpirovalo tiež k tomuto rozhodnutiu.

Zaoberali ste sa niekedy myšlienkou oženiť sa a žiť v manželstve, mať deti?

Do seminára som šiel keď som už mal 27 rokov, teda bol som aj zamilovaný a myslím si, že aj vážne a pomýšľal som aj na manželský a rodinný život. Je to normálne, Boh nás takých stvoril.

Miništrovali ste v detstve?

Áno, ale len do veku asi 11-12 rokov. Potom som mal iné záujmy. Vrátil som sa k miništrovaniu až keď som mal 25 rokov, v čase, keď som sa rozhodol ísť do seminára a bolo pre mňa trochu ťažké znovu začínať.

Čo rád robíte vo voľnom čase? Mám rád prírodu, rád chodievam na túry a na huby, do prírody, niekedy si rád prečítam dobrú knihu... Rád počúvam modernú hudbu a hoci nie som veľkým športovcom, rád si aj trochu zašportujem.

Prečo ste sa rozhodol pre misie?

Túžil som po misiách. Ako som už spomínal, hľadal som, čo má v živote nejaký zmysel a chcel som dávať nádej a zmysel aj iným, ktorí ho ešte len hľadajú. Myslel som si, že ľudia na misiách nemajú takú možnosť poznať Boha a Ježiša Krista ako majú ľudia u nás a v tom som sa nemýlil. Preto je správne dať šancu na plnosť života aj im, na to aby našli jednotu a radosť v Bohu, veď preto sa Boh stal človekom. On je vlastne prvý a najväčší misionár. Myslím si, že On ma inšpiroval najviac.

Ako ste vybrali výber misie – Madagaskar, ako sa vám zvykalo, čo bolo pre vás ťažké, čo ľahké?

Chcel som ísť na misie a bol som v Spoločnosti Božieho Slova. Pred vysviackou sme všetci písali návrhy - boli tri, kde by sme chceli v budúcnosti pracovať. Napísal som si ako prvú Keňu, potom anglofónnu Afriku a nakoniec frankofónnu Afriku. Madagaskar mi vybrali moji predstavení.

Ako dlho vám trvalo naučiť sa reč, koľko rečí ovládate.

Absolvoval som viacero jazykových kurzov - od jedného roka napríklad pre francúzštinu - do troch mesiacov pre angličtinu. Na Madagaskare sme mali sedemmesačný kurz malgašštiny. Pre mňa ani jeden z kurzov nestačil a vlastne všetky jazyky som sa neustále učil. Najviac ten, ktorý som práve potreboval. Okrem slovenčiny sa ešte dohovorím piatimi jazykmi.

Ako ste si zvykali na iný život, aký bol na Slovensku?

Nevnímal som to ako niečo veľmi ťažké. Určite pri prechode z jednej kultúry do inej sa strácajú všetky spôsoby komunikácie a signály, na ktoré ste zvyknutý. Preto aj pre mňa bolo potrebné, aby som si vypracoval akýsi nový systém hodnotenia a komunikácie v tej kultúre. Po príchode na Madagaskar som sa stretol z viacerými vecami, nad ktorými som sa čudoval. Niekedy až po dlhšom pátraní som prišiel na to, prečo sa niektoré veci robia tak ako sa robia. Veľa vecí som bral jednoducho také, aké boli, pretože som sa s tým v živote ešte nestretol. Ťažšie sa prijímali pre mňa veci, na ktoré som bol zvyknutý a ktoré sa riešili iným spôsobom. Myslím si, že vlastne celý môj pobyt na Madagaskare bol zvykaním si na niečo nové až do konca, možno tak ako aj v živote každého človeka. Stále si treba na niečo zvykať alebo niečo prijímať, niečomu sa prispôsobovať a na niečo reagovať. Ak nie sme toho schopní, vlastne ľudsky a osobne nedozrievame.

Ako funguje život na Madagaskare, aká je tam krajina, podnebie, školstvo, zdravotníctvo, doprava, obchod – čo sa tam nedá kúpiť, ľudia sa živia aj rybolovom ?

Je to veľmi obšírna otázka. Povedal by som, že život na Madagaskare je jednoduchší ako u nás. Ľudia žijú veľmi skromne, teda väčšina z nich, pretože sú tam obrovské priepasti medzi chudobnými, ktorých je drvivá väčšina a bohatými. Sú oblasti, do ktorých sa ide desiatky kilometrov len pešo a ľudia žijú asi na úrovni stredoveku. Madagaskar je štvrtý najväčší ostrov na svete s rozlohou 587041 km2. Geograficky je rozdelený na dve časti, pobrežie a Náhornú plošinu, ktorej väčšina je vo výške od 800 do 1200 metrov nad morom, ale aj viac. Medzi vrchmi, z ktorých niektoré sú aj vulkanického pôvodu, najvyšším vrchom je Maromokotro, ktorý dosahuje až 2876 metrov nad morom. Pohorie Ankaratra v blízkosti hlavného mesta Tananarive dosahuje tiež výšku až 2643 m. Na východe sa krajina prudko znižuje k pobrežiu a tvorí nížinu na pobreží Indického oceána. Je tam veľa zrážok a aj veľa riek, žiaľ nie sú splavné, pretože sú veľmi prudké a niektoré z nich tvoria aj pekné vodopády a kaskády, ale na západe sa krajina znižuje miernejšie a tvorí oveľa rozsiahlejšie nížiny zo strany Mozambického kanála. Rieky, ktoré sa vlievajú do Mozambického kanála sú pokojnejšie a dlhšie a vytvárajú rozsiahle pásma úrodnej pôdy. Línia, ktorá rozdeľuje rieky na východné a západné, je na východnej náhornej plošine. Zem je dosť úrodná, ale nie je dostatočne dobre obrábaná, pretože ľudia alebo nemajú prostriedky alebo väčšinou znalosti na lepšie využitie pôdy. Severovýchodná časť Madagaskaru je veľmi daždivá,niekedy dosahuje až 3000 mm zrážok ročne. Podnebie je teplé a minimálne teploty sa v zime pohybujú okolo 18 stupňov. Podnebie sa zmierňuje na Náhornej plošine, kde sú zrážky zriedkavejšie, leto tam je dosť teplé a cez zimu teploty zostupujú zriedkavo až k nule.

Školstvo je na dosť nízkej úrovni, v štátnych školách len asi 30 – 40 % detí úspešne skončí štúdium. Väčšinou pre nedbalosť učiteľov alebo pre nevyhovujúce podmienky školy a pomôcok. V mestách je bilancia na lepšej úrovni ako na vidieku, no a najlepšie sú na tom súkromné školy. Najkvalitnejšími školami sú misijné školy, kde percento úspešnosti je okolo 95 – 100%. Je to tým, že tieto školy sú kontrolované a vedené miestnou Cirkvou.

Zdravotníctvo je tiež na nízkej úrovni a ľudia zomierajú niekedy aj na obyčajné choroby. Z jednej strany to je zavinené neznalosťou, ale tiež aj nedostatočnými prostriedkami a kapacitami.

Doprava je len súkromná, nepohodlná a na miestne pomery veľmi drahá. Cesty sú nebezpečné. Madagaskar nemá ani kilometer diaľnice alebo cesty pre motorové vozidlá a mnohé štátne cesty sú bez asfaltu. Má aj železnicu, ktorá pripomína naše električkové trate, ktorá vedie z Tamatave do Tananarive a odtiaľ do Manakary cez Fianarantsoa. Čiže dohromady by to mohlo byť okolo 800 – 900 km železníc.

Čo sa týka obchodu v hlavnom meste sa dá kúpiť takmer všetko ale ceny sú niekoľkonásobne vyššie ako u nás. Tovar je väčšinou dovážaný z Číny a jeho kvalita je na veľmi nízkej úrovni. V dedinách si možno kúpiť tie najzákladnejšie veci ako potraviny, oblečenie a pod.

Aké jedlo vám najviac chutilo na Madagaskare, ktoré ste naopak nemohli ani vidieť, nieto ešte jesť ?

Malgašská kuchyňa je veľmi jednoduchá a ničím mimoriadnym ma neoslovila, ale sú tam také špeciality ako krevety, kalmáre alebo langusty, ktoré sú veľmi chutné. Je tam veľa druhov dobrého ovocia, z ktorého za najlepšie považujem mangustan. Myslím, že lepšie ovocie som zatiaľ nejedol.

Čím ste sa na Madagaskare zaoberali mimo pastorácie?

Všetko tak trochu súviselo s pastoráciou. Hoci sme sa starali o misijnú školu alebo tiež o zdravie ľudí, podarilo sa nám zorganizovať ošetrovňu a vybudovať aj nejaké školské budovy, medzi iným aj jednu celu vo väznici, všetko to vlastne bolo na základe poslania slúžiť Bohu a ľuďom, teda všetko to bola pastorácia do istej miery. Čo ma však u nich najviac oslovovalo a robil som rád, boli obchôdzky po dedinách. Materiálne je tam život na veľmi nízkej úrovni, čo je spojené aj s rizikom života, ale ľudia sú veľmi pohostinní a priateľskí. Vidieť na nich, že ich bohatstvom je život sám. Milujú život a stredobodom ich záujmu je osoba.

Čo vám dal život na Madagaskare, v čom vás zmenil a zmenil vôbec?

Určite, teda aspoň dúfam, že život na Madagaskare ma zmenil. Tak ako každého človeka mení život a jeho skúsenosti sa stávajú súčasťou jeho formácie a zmeny, tak aj mňa zmenili tieto skúsenosti. Považujem to za veľkú milosť, že som mohol prežiť to,   čo som tam prežil a som Bohu za to vďačný.

Ako sa slávia na Madagaskare Vianoce – či si ľudia ozdobujú stromčeky alebo nejaké vetvičky, či si pripravujú navzájom nejaké prekvapenia ?

Nie je tam taká vianočná tradícia ako u nás. Ani sa nerobia také vianočné nákupy. Vianočné sviatky na vidieku sa viac sústreďujú na slávenie bohoslužieb v kostole. Novší trend síce zavádza nové európske zvyky ako stromčeky a darčeky, ale na vidiek to ešte nepreniklo. Doma si ľudia niekedy pripomínajú narodenie Božieho Syna malým betlehemčekom alebo umelým stromčekom. Mnohí však kupujú, hlavne v mestách, stromčeky, ale nevedia, čo je za tým.

Pomohla Madagaskaru nejakým spôsobom Dobrá novina?

Nechcem hovoriť za celý Madagaskar, ale mne pomohla veľmi. Myslím si, že trikrát som ich prosil o pomoc a vždy mi pomohli. Pomohli mi pri zorganizovaní školy a centra pre podvyživené deti v Ambohitsare. Vďaka ich pomoci sme postavili budovu školy v Mananara-Avaratra a tiež sme vďaka nim mohli zakúpiť pozemok na budovu školy v Sandrakatsy.

Čo by sme sa mohli od malgašov naučiť, čo by sa mohli naučiť oni od nás?

Oni by sa mohli od nás naučiť viac pragmatizmu v živote. Niektoré zmeny v obrábaní pôdy alebo v organizovaní spoločnosti by im mohli pomôcť. No a my by sme sa od nich mohli naučiť, že najväčšou hodnotou pre ľudí je život sám a nie to, čo v živote môžeme materiálne dosiahnuť.

Mali ste obavy z  príchodu do Cabaja - Čápora?

Nie. Nemal som síce predstavu ako to tu vyzerá, ale obavy som nemal. Neskôr na biskupskom úrade mi povedali, že pán farár je príjemný človek, a tak tesne pred príchodom som sa aj trochu tešil.

Ako ste vnímali premeny prírody po toľkých rokoch ?

Po štrnástich rokoch som  mal možnosť opäť vidieť premeny prírody a musím sa priznať, že som si nikdy predtým neuvedomil krásu jesene a trochu aj zimy ako teraz. Možno preto, že bola jeseň mimoriadne krásna, ale myslím si že aj preto, lebo som nemal možnosť sledovať premeny prírody taký dlhý čas.

Čo vám tu urobilo radosť, z čoho ste smutný, čo by ste rád zmenil?

Trochu som medzičasom zostarel a preto ma veľmi potešilo postretávať ľudí, ktorých som už dlho nevidel. Mám radosť z toho, že veľa ľudí úprimne hľadá Boha a úprimne sa snaží nasledovať Krista, čoraz viac sa mu podobať. Obdivujem mnohých ľudí, s ktorými som sa v poslednom čase stretol. Mnohí sú pre mňa povzbudením a príkladom. Je mi trochu ľúto, že život na Slovensku sa stal viac hektický a bezohľadný, hlavne zo strany politikov vieru a morálku. Mrzí ma, že je povydávaných mnoho nespravodlivých zákonov, ktoré chránia politikov a ubližujú ľuďom. Obyčajní ľudia sa stávajú v tomto štáte manipulovaní a utláčaní bohatou menšinou. Čo by ma potešilo je asi politická zmena a väčšia spravodlivosť, ochrana rodiny a dôstojnosti človeka. Potešilo by ma, keby stredobodom záujmu politikov a zodpovedných ľudí bol človek v jeho hodnosti a nie ako potencionálny objekt využitia.

Aké máte plány do budúcnosti ?

Rád by som zostal pracovať na Slovensku.

Čo pre vás znamená žiť vieru, žiť osobný vzťah s Ježišom ?.

Chápem vieru ako hľadanie pravdy. Aj veriaci človek musí neustále hľadať a spoznávať skutočnosť o sebe a o svete, pretože len to nás môže priviesť k poznaniu Boha. Vzťah s Ježišom Kristom je pre mňa výzva na celý život. Chcel by som sa mu podobať a vedieť chápať ľudí ako on, milovať Boha ako on. Je to pre mňa nedosiahnuteľný cieľ, ale len pri nasledovaní ideálu sa stávame lepší aj my.

                                                                                   Za rozhovor ďakuje Helena Páleníková.